Zdroj: Szendi Gábor
Preložila: Katalin Bacskor


Vyšiel: v septembri 2009, 72-77
(Článok je skrátená verzia jednej kapitoly mojej knihy Paleo strava. Odkazy na literatúru, alebo celú kapitolu môžete čítať v mojej knihe.)

Chcel by som žiť dlho, a myslím si, že nie som sám. Dokonca keď si pozrieme obrat bioobchodov, podľa mňa sme čoraz viacerí. A to niektorých stále viac tiesňuje. Lebo aj keď odpočítame tých nevážnych pretekárov, ktorí rozfajčia pľúca alebo s 50 kg-ovou nadváhou dychčia, že áno, aj oni by chceli dožiť sa aspoň 100 rokov, ešte aj vtedy príliš viacerí chcú žiť dlho, a aj stále lepšie sa im to podarí.

Preto potom svet sa dôkladne postavil na hlavu. Sľúbilo sa ako dobrý obchod napr. s 90-ročnou Francúzkou Jeanne Calment za dedenie jej bytu mesačne 2500 frankovú zmluvu uzatvárať o jej živení. Jej živiteľ by ani nesníval o tom, že pani bude človekom žijúcim najdlhší život na svete. Keď pani Calment vo veku 122 rokov navždy zatvorila oči, jej živiteľ už jeden rok bol mŕtvy, a počas 32 rokov platil žene toľko, že za tie peniaze aj dvakrát by mohol kúpiť ten byt. Pre podobné tiesnenosti spia zle v dnešnej dobe aj správcovia dôchodkových fondov. Madame Clement pri vypuknutí druhej svetovej vojny išla do dôchodku, a do 1997, teda 58 rokov poberala dôchodok.

Pravdaže mohli by sme povedať, Madame Clement je výnimka. Ale stále viac ľudí žije na Zemi medzi 100-120 rokov, a stav sa len ustavične zhoršuje.V stredoveku životnosť očakávaná pri narodení bola 20-30 rokov. Keďže vo Švédsku od 1750-tych rokov prísne viedli zoznam narodených a zosnulých, preto demografi už od 1800-tych rokov môžu dostať presný obraz o očakávanej životnosti.

Podľa toho napr. Švédky v 1840 priemerne žili 45 rokov. Začínajúc od 1860 v civilizovanom svete každý rok o 3 mesiace narástla očakávaná životnosť, tak na prelome 20. storočia 55 rokov, v dnešnej dobe sme nad 80 rokov. To znamená, že za 150 rokov v podstate skoro na dvojnásobok rástla priemerná dľžka života. A čo bude, keď to tak pokračuje ďalej? Môže tak pokračovať ďalej?

Louis Dublin v 1928 maximálne dosiahnuteľný priemerný vek odhadol na 65 rokov. Jeden francúzsky demograf v 1978 maximálne dosiahnuteľnú očakávanú životnosť odhadol u mužov na 74 rokov, u žien na 80 rokov. V Japonsku už na polovicu 1980-tych rokov štatistiky popreli tie pesimistické veštby. Jay Olshansky a kolektív v 1990 napísali, že predpokladajúc aj vážny vývin lekárskej vedy, je veľmi nepravdepodobné, aby priemerná životnosť dosiahla 85 rokov.

To ale Japonky už v 1996 vyvrátili. Ako Jim Oeppen a James Vaupel demografi poukážu, každá taká veštba priemerne o päť rokov neskôr padne. Podľa ich počítaní v USA očakávaná životnosť žien v 2070 bude padať medzi 92,5 101,5 rokov. Podľa pesimistických odhadov – aj pri spomalenom raste dľžky života – na rok 2300 priemerná dľžka života bude už 100-106 rokov. Očakávaná životnosť ale nie je zhodná najdlhšou životnosťou dosiahnuteľnou v danej dobe. Keď očakávaná životnosť bude medzi 100-106 rokov, celkom iste budú aj 130-roční!

Postupný lineárny rast očakávanej dĺžky života možno pripisovať dvom činiteľom. Jednak postupnému zlepšeniu hygienických podmienok, jednak vývinu lekárskej vedy. Posledný činiteľ zvláštne znepokojuje úradníkov zodpovedných za zdravotnícke a dôchodkové výdavky, veď rozhodujúci podiel zdravotníckych výdavkov na jedného človeka sa použije na choroby v starobe a držanie nažive.

Čo z cinického uhľa pohľadu znamená dvojnásobné výdavky, lebo za drahé peniaze držia niekoho nažive, aby mohli mu platiť dôchodok. Nečudno, že mnohých napadne – napoly žartovne, napoly vážne -, že zdravotníctvo ošetruje štvrtinu chorých tak, že zapríčiňuje ich smrť, ako na tajnom poslaní pracuje na ostrúhaní deficitu rozpočtu.

Ale ani človekovi jedincovi nie je príliš veselá vyhliadka žiť 100 rokov takým spôsobom, aby v posledných desaťročiach jeho každý deň bol bravúrou lekárskej vedy, a namiesto obsažného života trávil svoje dni medzi elektródami, trubicami, a pískajúcimi strojmi monitorujúcimi životné funkcie. Žiť dlho nestačí. Ale ako žime dlho zdravo?

Okinavské ponaučenia

Viac storočí je známe, že na ostrove Okinava ľudia žijú dlhšie, a medzi nimi je dosť veľa, ktorí zažili matuzalemský vek. V čase dynastie Rjukju, medzi 1738-1876, vyznamenali ich svätou pozornosťou, králi dynastie darovali medailón starším ako 90 rokov. Podľa záznamov už aj vtedy poznali na ostrove 21 ľudí starších ako 100 rokov.

Podľa jedného prieskumu z 1975 na 100 000 ľudí pripadá na Okinave 2,68, kým na štyroch veľkých ostrovoch Japonska 0,59 storočných, teda na Okinave je 4-5-krát častejší človek, ktorý sa dožil aspoň 100 rokov. Už od 60-tych rokov skúmali, odkiaľ je tá veľká životná sila, čo charakterizuje storočných.

Vplyv zníženého príjmu kalórie na človeka

Japonci spotrebujú menej kalórií, ako človek západného sveta, a očakávaná životnosť je aj vyššia. Okinavskí starí ľudia ale spotrebujú menej kalórií ešte aj od priemerného Japonca, a oni žijú ešte dlhšie. Tie pozorovania zosilňuje srdcový program

Honolulu, ktorý začali v 1965, a 8000 amerických Japoncov medzi 45-68 rokov sa v ňom zúčastnilo. 36 rokov po začiatku výskumu analyzujúc pomer úmrtnosti a príjem kalórie bolo preukázateľné, že spotrebujúci o 15% menej kalórií od priemeru naozaj žijú dlhší život.

John Holloszy a Luigi Fontana v 2007 vplyvy zníženia kalórií na človeka zhrnuli z údajov získaných z viacerých zdrojov. Vo výskume Biosphere 2 jednou obrovskou sklenou strechou prikryli územie veľkosti 12 700 metrov štvorcových, kde od dažďového lesa cez oceán po púšť reprezentovali každé podnebie na Zemi.

Sústava bola taká uzatvorená, že ešte aj zloženie vzduchu určila tvorba kyslíka a oxidu uhličitého rastlinstvom a ľuďmi a zvieratami žijúcimi vnútri. Na dva roky 4 muži a 4 ženy si privlastnili minisvet, a jedli to, čo pestovali.

Pretože vedeli vypestovať menej jedla od plánovaného, preto aj nechtiac sa prinútili k vážnej odtučňovacej kúre. Index telesnej hmotnosti sa znížil mužom o 19%, ženám o 13%, tak všetci sa stali dosť chudými.

Zato značne sa im znížil krvný tlak, hladina cukru v krvi nalačno, hladina inzulínu, hladina cholesterolu a hladina hormónu štítnej žľazy. Vo výskumnom programe CALERIE sa zúčastnili tri výskumné strediská. V troch výskumných skupinách dobrovoľníci cez 6 resp. 12 mesiacov o 20-25% znížili príjem kalórií.

Do skupín prijali ľudí s normálnou hmotnosťou a nadváhou. Všetci stratili z telesnej hmotnosti 10-15%, značne sa znížila hladina krvného cukru a inzulínu, a rastla citlivosť na inzulín.

Napokon sa dalo získať dôležité údaje od Spoločnosti znižujúcich kalórie. Do tej spoločnosti patria takí ľudia, ktorí viac rokov žijú podľa zásad zníženého príjmu kalórií. Ich priemerný index telesnej hmotnosti je 19-20 kg/m2, naproti indexu telesnej hmotnosti priemerných ľudí 26-30 kg/m2. Premietajúc na 172 cm-ového človeka to znamená, že pokračujúci v stravovaní so zníženými kalóriami vážia približne 59 kg, kým priemerný človek 77-89 kg.

Tak telo členov spoločnosti obahuje 7%, priemerného človeka 23% tuku. Už známe parametre nezopakujem, samozrejme členovia spoločnosti vo všetkých ukázali zďaleka lepší výsledok v porovnaní s priemerným človekom. Keď merali činnosť srdca, v skupine zníženej kalórie ukázala priemerne charakteristiky o 16 rokov mladších. Čo v iných výskumoch nemerali, ale je veľmi dôležitý výsledok, napr. rozdiely ukazujúce sa vo faktoroch zápalu. C-reaktívny proteín je jednou novou, mimoriadne presnou predzvesťou smrti na srdce.

Kto má vysoké množstvo, dva-trikrát pravdepodobnejšie bude mať infarkt. Kým v krvi priemerných ľudí hladina C-reaktívneho proteínu bola 1,1-2,3 mg/l, v krvi pokračujúcich v stravovaní so zníženými kalóriami sa nachádzalo len 0,2-0,5 mg/l. Podľa výskumov priemerní ľudia na základe hladiny C-reaktívneho proteínu v porovnaní so spotrebujúcimi znížené kalórie majú 4-5-krát väčšie riziko infarktu.

Podobne nízky bol v krvi pokračujúcich v stravovaní so zníženými kalóriami tzv. tumor nekrotizujúci faktor alfa, čo je dôležitý zápalový faktor a zohráva dôležitú úlohu napr. v autoimunitných procesoch (Crohnova choroba, polyartritída, psoriáza) a vo vzniku necitlivosti na inzulín.

Prečo predĺži život znížený príjem kalórií?

Výskumy ukazujú, že život predĺži znížený príjem kalórií a nie zníženie niektorej živiny, zložky v strave. Teda napr. vegetariánstvo je zdravšie nie kvôli zníženej spotrebe bielkovín alebo tukov, ale lebo z rastlinnej stravy sa dá získať menej kalórií. Výživa ľudov lovcov-rybárov-zberačov napr. sa vôbec nedá nazvať vegetariánnou, veď v 70% obsahuje živočíšne bielkoviny a tuky, ale sa nedá tvrdiť ani to, že pravidelne sa prejedajú. Pokladáme ich za dnešný žijúci stravovací model pračloveka, a aj z toho sa dá usúdiť, že človek milióny rokov vlastne sa adaptoval na stravovanie so zníženými kalóriami.

Nízkokalorické stravovanie spomaľuje proces starnutia, a tým oddiali vývin chorôb a patologických procesov prichádzajúcich s vekom. Tak pomalšie klesajú mentálne schopnosti, napr. nízkokalorické stravovanie chráni proti Parkinsonovej a Alzheimerovej chorobe.

Pre už diskutované metabolické a hormonálne vplyvy klesá aj riziko kardiovaskulárnych a nádorových ochorení. V súvislosti s tým sa nadhodí aj oprávnená otázka, či čo sme zatiaľ pokladali za nevyhnutné sprievodné choroby starého veku, či nepramení jednoducho z prekrmovanosti?

Edward Masoro zhrnul početné možné vysvetlenia vplyvu zníženia kalórií na predĺženie života. Jedna celistvá hypotéza je, že životnosť sa predĺži kvôli zníženiu obsahu tuku v tele. Tú potvrdí, že v kardiovaskulárnych a nádorových ochoreniach skracujúcich život jedným z najväčších rizikových faktorov je nadváha. Podľa druhého výkladu spomalené procesy látkovej výmeny môžu vysvetliť predĺženú životnosť. Vedľa neho znie, že ľudia a zvieratá spotrebujúci znížené kalórie majú nižšiu telesnú teplotu.

Starnutie je úzko spojené s tzv. oxidatívnym stresom, teda so škodlivým vplyvom voľných radikálov nahromadeným počas života. Je dokázané, že pri nízkokalorickom stravovaní v bunkách sa tvorí menej voľných radikálov. To napr. dobre vysvetlí značné zníženie rizika nádorových ochorení. Jedna novšia teória štedrý vplyv zníženého príjmu kalórií dá do súvislosti s fungovaním zmeneného systému krvného cukru a inzulínu. Ako som viackrát citoval, nízkokalorické stravovanie je spojené s nízkou hladinou krvného cukru a inzulínu, a so zvýšenou citlivosťou buniek na inzulín.

Hypotézu podopiera, že na stupňovanú spotrebu kalórií rastie hladina cukru v krvi, čo má za výsledok stupňovanú inzulínovú odpoveď. Dlhotrvajúco to vyvolá stupňujúcu sa necitlivosť buniek na inzulín, čo ale má za výsledok rastúce zaťaženie podžalúdkovej žľazy, potom vývin cukrovky II. typu. Cukrovka II. typu ale vyvolá najväčší rizikový faktor úmrtia z kardiovaskulárnych príčin: metabolický syndróm (inzulínová rezistencia, vysoký krvný tlak, vysoká hladina tukov v krvi, vysoká hladina cukru v krvi).

Masoro nakoniec vyvedie vlastnú teóriu, čo nazýva hypotézou hormetického efektu. Hormetický efekt je odpoveď organizmu na mierny stres.

Ten istý vplyv, čo v prípade veľkej intenzity je škodlivý, v prípade nízkej intenzity môže vplývať pozitívne. Hormetickému efektu zodpovedajú vzrušujúce životné skúsenosti a výzvy, šport nepresahujúci kondíciu, mierne vplyvy chladu a tepla – a nízkokalorická výživa. Podľa Masoro početné iné teórie vlastne môžeme pokladať za prípady hormetického efektu.

Nie tak zhurta, pomalšie!

Hnutie spotrebujúcich znížené kalórie odporúča 40%-né obmedzenie príjmu energie. Amie Dirks a Christiaan Leeuwenburgh v štúdii z roku 2006 trochu zamračenou tvárou varujú k opatrnosti horlivých záztancov tých ľudí, ktorí znížia príjem kalórií, lebo chcú žiť dlho, chcú dožiť 120. narodeniny.

Poukazujú na to, že mužské telo potrebuje 5-25%-ný obsah tuku, kým aj normálny cyklus žien sa rozruší, keď obsah tuku v ich tele spadne pod 16-38%. U žijúcich na nízkokalorickej výžive sa môže vyskytnúť zníženie libida, menštruačné poruchy, neplodnosť, príliš nízky krvný tlak, rednutie kostí, môže sa spomaliť hojenie rán. Následkom frustrácie spôsobenej hladom môže nastúpiť depresia, nezáujem alebo podráždenosť.

V dôsledku nízkeho krvného tlaku sa môže vytvoriť závrat, otupený ortostatický reflex (pri náhlom postavení sa krvný tlak spadne dole), mdloba. Ženám sa neodporúča pred a počas tehotenstva pokračovať v nízkokalorickom stravovaní, lebo to ohrozuje vývoj plodu, resp. môže viesť k predčasnému pôrodu, potratu.

U žien rednutie kostí zapríčiňuje následkom chudnutia poklesnutá hladina estrogénu. Menšia telesná hmotnosť a znížená telesná teplota vedie k stupňovanej citlivosti na chlad. To môže viesť k vychladnutiu, stroke, srdcovej arytmii a smrti. Značný úbytok svalovej hmoty vedie k zoslabnutiu a stupňovanému riziku nehôd. Podľa vyšetrení u mužov stredného veku slabosť hrsti predpovedá neskoršiu invaliditu.

Hladovanie môže mať aj vážny psychický vplyv. Vo výskume hladovania Minnesota prebehnutom v roku 1950 cez šesť mesiacov použili 50%-né obmedzenie kalórií. Medzi účastníkmi dramaticky narástlo neustále rojčenie o jedlách a jedení, objavili sa zvýšená chuť do jedenia záchvaty, pažravosti, hlásili sa citová vyhorenosť, depresia, meniace sa nálady, podráždenosť, úzkosť.

Dirks a Leeuwenburgh nie sú proti zníženiu kalórií, uznajú výborné vplyvy chrániace zdravie. Ale varujú pred krajnosťami. Podľa nich 8-25%-né obmedzenie kalórií vedie k reálnemu výsledku, resp. ako alternatívu navrhujú stravovací protokol každý druhý deň.

Podľa pokusov na zvieratách aj menej radikálne obmedzenie kalórií, aj stravovanie každý druhý deň má rovnaký vplyv chrániaci zdravie. Kto predsa nevydrží frustráciu spojenú s hladom, môže dúfať, že v budúcnosti vymyslia také lieky, ktoré aj bez obmedzenia kalórií imitujú vplyvy zníženého príjmu potravy.

Prebieha skúmanie prostriedkov napodobňujúcich vplyv zníženia kalórií. Nie sú to prostriedky na chudnutie, ale také látky, ktoré imitujú odpoveď tela vytvárajúcu sa na znížený príjem kalórií. Taký je 100 rokov známy metformin, ktorý tlmí v pečeni syntézu cukru a stupňuje citlivosť na inzulín, tým zlepšuje cukrovku a osvedčil sa aj v liečbe syndrómu polycystického ovária, ale experimentujú aj s inými prostriedkami.

Dlhý a zdravý život

Civilizačné choroby skracujúce život spôsobujú v prvom rade západné stravovacie návyky. Polovica obyvateľstva už je tučná, druhá polovica bude priberať neskôr. Spotreba nespočetného množstva rafinovaných sacharidov a cukrov znamená nespočetne veľa nadbytočných kalórií.

Dnes už vieme, že tučnota nie je jednoducho nadbytočná váha. Podkožné tukové tkanivá znamenajú aktívne fungujúci orgán, ktorý vylučuje hormóny, látky vyvolávajúce zápal, a má dôležitú úlohu vo vyvíjaní sa necitlivosti na inzulín. Tučnota ako dominový efekt naštartuje také chorobné procesy, ktoré nakoniec o 10-20 rokov skrátia život. Podstata stravovania so zníženými kalóriami je, že prijmeme akostnú potravu v menšom množstve. Netreba znížiť obsah živín, len kalórií. Podľa Luigi Cornaro potravou sa nemajú kochať ústa, ale žalúdok.

Nízkokalorické stravovanie sa odporúča začať len v dospelom veku, lebo v mladosti nemá pozitívny vplyv na zdravie, navyše môže škodiť. Ale v dospelosti kedykoľvek sa dá začať, a podľa skúseností za týždne-mesiace sú dosiahnuteľné dramatické zmeny v ošetrení krvného tlaku, chorôb srdcovo-cievnej sústavy, cukrovky alebo autoimunitných procesov.

Stačí o 10-20% znížiť príjem kalórií a oplatí sa postupne prejsť na nové stravovacie zvyklosti.
Teraz ako sme sa zoznámili tajomstvom dlhého života, máme dobre dávať pozor na dve veci. Jedna, aby sme neišli do krajností, druhá, s kým uzatvoríme zaopatrovaciu zmluvu.

Okinavu v 1945 obsadili Američania, a do 1972 ostali na ostrove. Podľa výskumov okinavskí ľudia narodení po 1945 už ani zďaleka nie sú takí zdraví, v ich okruhoch sú príznačné nadváha, ochorenie srdcovo-cievnej sústavy a cukrovka.

Dajú sa pripisovať tomu, že Američania spolu so západným životným štýlom udomácnili na ostrove aj západný jedálny lístok. Tradičnú potravu obsahujúcu veľa rastlinných zložiek – aspoň u mladších vekových skupín – vystriedalo veľa spracovaných sacharidov, ako biely chlieb, cukor, osviežujúce nápoje s cukrom.

Keď stravovanie starších generácií porovnali s terajšími 50-60-ročnými, zistili, že starí, 80-100-roční okinavskí ľudia naproti priemernému Japoncovi spotrebujú o 11% menej kalórií. Starých okinavských ľudí charakterizuje energetický deficit, teda menej jedia, ako je pokladané za potrebné. V okruhu starých majú názor, aby človek nikdy sa nenajedol dosýta.

Ich index telesnej hmotnosti je 21 kg/m2, čo napr. v prípade 172 cm vysokého človeka zodpovedá 62 kg telesnej hmotnosti. V dôsledku trvalo zníženému príjmu kalórií okinavskí starí ľudia v meradle obyvateľov civilizovaného sveta majú nižšiu hladinu inzulínu, nižšiu telesnú teplotu, a vyššiu hladinu DHEA. DHEA, teda dehydroepiandrosteron iné výskumy spomínajú ako „hormón mladosti“.

V dôsledku tých charakteristík v ich okruhoch úmrtnosť, ktorá má pôvod v srdcovo-cievnej sústave alebo úmrtnosť na nádorové ochorenie, je len 60-70% japonského priemeru. Craig Willcox a kolektív skúmaním 12 superstoročných, teda okinavských ľudí, ktorí dovŕšili aspoň 110 rokov života zistili, že medzi nimi len u jedného sa objavil nad 80 rokov veku vysoký krvný tlak.

Po veku sto rokov u jednej osoby sa vytvorila srdcová choroba, ale rakovina sa nedala vykázať ani u jedného. Z 12 superstoročných 5 fajčili, ale okolo veku 70 rokov si odvykli, 4 pili príležitostne alkohol, ale piati nikdy nefajčili a nikdy nepili alkohol. Z prieskumu okinavských storočných sa zdá, tajomstvom dlhého života je všetko s mierou.

Mali by sme znížiť príjem kalórií? položili otázku Craig Willcox a kolektív v štúdiu v 2006 analyzujúcej okinavské ponaučenia.

Luigi Cornaro

Moderované jedenie, alebo trochu vedecky nízkokalorické stravovanie vplýva na predľženie života, hlásil Luigi Cornaro benátsky šľachtic, kto sa narodil v 1464 a žil do veku 102 rokov.

Žil tak, že jedával hltavo, ale od veku 35 rokov zdravie sa mu postupne začalo zhoršiť, a ako písal, „môj žalúdok ochorel, trápil som sa od vážnej koliky a dny, môj stav sa len stále zhoršil, ustálila sa mi zvýšená teplota, môj žalúdok vypovedal službu, a bol som stále smädný. Proti tým neduhom mojou jedinou nádejou bola smrť.“

V štyridsiatke mu veštili už len mesiace. Ako mu poradili lekári, vtedy prešiel na „prísne triezvu a pravidelnú životosprávu“, teda množstvo pevného jedla určil – denne 56 dkg, čo okolo konca života drasticky znížil. Prvú rozpravu napísal vo veku 83 rokov, a stala sa veľmi obľúbeným čítaním už vo svojej dobe.

V tých časoch žiť 83 rokov už bol lesklým dôkazom toho, že Cornaro môže mať pravdu týkajúc tajomstva dlhého života. Vo veku 86 rokov písal druhú rozpravu, v ktorej píše, že „všetky moje zmyslové orgány sú dokonalé, ale ešte aj zuby, hlas, pamäť a srdce. A čo je ešte viac, môj mozog je čistejší ako kedykoľvek.“

A tajomstvom toho, „ako som sa stal starším, tak som znížil množstvo pevného jedla. Jeden vaječný žĺtok, niekoľko lyžíc mlieka s chlebom hojne stačí na 24 hodín: väčšie množstvo veľmi pravdepodobne by spôsobilo bolesť a skrátilo život.“ Či za Cornarov dlhý život možno ďakovať naozaj spôsobu života, pravdaže možno o tom vymieňať názory.

Ale aj prieskum okinavských storočných ukázal, že žijúci dlhý život po dosiahnutí dospelého veku už nezvýšili telesnú hmotnosť, navyše vo veľmi starom veku ročne priemerne ukázali zmenšenie indexu telesnej hmotnosti o 0,6 kg/m2. 12 skúmaní superstoroční mali index telesnej hmotnosti vo veku 110 rokov priemerne 17,4 kg/m2, čo v prípade 172 cm-ového človeka zodpovedá 51,5 kg-ovej telesnej hmotnosti.

Výskumy o znížení príjmu kalórií

Thomas Osborne a kolektív v 1917 publikovali referát v Science, ktorý informoval o tom, že potkani žijú dlhšie, ak pre nich čiastočne obmedzia množstvo krmiva. V uplynulých 90 rokoch vplyv nízkokalorického stravovania skúmali na stále viacerých druhoch, skúmali aj to, ako to vpýva na ľudí.

V pokusoch na potkanoch a myšiach zistili, že u zvierat chovaných na nízkokalorickom krmive začiatok všetkých chorôb prichádzajúcich vekom, ako kardiovaskulárne ochorenia, rakovina, nadváha, cukrovka, autoimunitné choroby, sa odďaluje na oveľa neskorší termín. Životnosť zvierat nepriamo úmerne s obmedzením kalórií pozoruhodne rástla.

V pokusoch na myšiach napr. konzumujúce týždenne 115 kilokalórií žili len 35 mesiacov, kým myši žijúce na krmive obsahujúcom týždenne 40 kilokalórií 55 mesiacov. Viac ako 50%-ný rast dĺžky života predsa už je niečo!

Pretože fyziológia rozličných zvierat je dosť odlišná, tak, výskumníci boli opatrní, nevyhlásili, že toto všetko by sa vzťahovalo na človeka. V osemdesiatych rokoch preto začali pokusy na opiciach, veď fyziológia opíc sa mimoriadne podobá k človekovi.

Jedna skupina výskumníkov v 1987 na makakoch začala skúmať vplyv 30%-ného obmedzenia kalórií. Opice účastné obmedzenia kalórií postupne porovnávali s výdatne kŕmenými spoločníkmi.

Ako v každom takom pokuse, dôraz sa kladie na zníženie zjedených kalórií, tak menšie množstvo krmiva obsahuje všetky potrebné vitamíny a minerálne látky. Podľa referátu pripravenej v 13. roku pokusu opice spotrebujúce menej kalórií majú o niečo menšiu postavu, ich telo je štíhlejšie, obsahuje menej tuku.

Vplyvom menšieho príjmu kalórií telesná teplota je o 0,5-1 stupňov nižšia, citlivosť na inzulín je väčšia, tým tak hladina inzulínu, ako hladina krvného cukru je nižšia. Aj krvný tlak je nižší ako výdatne kŕmeným spoločníkom.

Hladina DHEA v protiklade s dobre vyživenými spoločníkmi sa neznížila, ale ostala ako v mladom veku. Keďže zníženie hladiny DHEA ukáže súvislosť s cukrovkou, rakovinou a kardiovaskulárnymi ochoreniami, podľa George Roth a kolegov aj to môže byť jedným z omladzujúcich vplyvov zníženého príjmu kalórií.

Výsledky dostané na opiciach sa zhodujú s fyziologickými znakmi pozorovanými u okinavských storočných, čo je dobrá správa opiciam, lebo ešte dlho budú žiť, ale je dobrá správa aj ľuďom, ktorí by chceli predĺžiť svoj život. Z pokusov na zvieratách vysvitne aj to, že zníženie príjmu kalórií sa oplatí začať len po dosiahnutí mladého dospelého veku, ináč nastupujú vývinové poruchy, ktoré len skrátia život.